“ Som tu, kým s Tebou nie je mama „
Jeden septembrový piatok som ráno sadla do vlaku a viezla som sa do Žiliny. V Žiline už na mňa čakala Danka z Občianskeho združenia Rozum a cit. OZ podporuje náhradných rodičov a ich detičky poradenstvom, projektami a inými službami. Danka je ideovou mamou projektu „Som tu, kým s Tebou nie je mama“, pri ktorom som pomáhala.
Aby som Vás nezavádzala, o projekte som pre vás niečo opísala zo stránky OZ Rozum a cit: Relaxačno-terapeutický pobyt zameraný na budovanie identity dieťaťa v náhradnej rodine vytvorením patchworku životného príbehu. Projekt predpokladá účasť rodín s odrastenejšími deťmi, ktoré pracujú „s materiálom zo svojej minulosti“ za pomoci terapeutov a lektoriek šitia. Víkendu predchádza materiálová príprava a stretnutie rodiny s koordinátorom projektu. Výsledkom je vlastnoručne ušitá deka z jednotlivých kúskov, ktorá mapuje život dieťaťa.
Inými slovami – naším cieľom bolo ušiť patchworkové spomienkové deky, ktoré deťom pomôžu pri hľadaní vlastnej identity. Základom pre šitie boli fotografie, listy, diplomy, či kresby. Deti spolu so svojimi náhradnými rodičmi (tie väčšie dokonca samé) si doma pripravili všetok „spomienkový materiál“, ktorý chceli mať na svojej deke. Lektorky pomohli všetkým pri tlačení obrázkov na fotolátku.
Potom sme začali fotografie a obrázky orezávať, triediť a zoraďovať. Pokračovali sme výberom látok. Tak, aby sa páčili deťom aj mamám a aby sa farebne hodili do izbičiek 🙂 . Potom sme už len rezali, šili a žehlili. Všetky maminy boli veľmi-veľmi šikovné. Veď povedzte – niektoré ušili za dva dni takmer kompletné deky! Niektoré dokonca dve a k tomu nejaké patchworkové vankúšiky. A to nikdy predtým niečo podobné nešili a s patchworkom sa stretli prvý raz. Prítomní ockovia sa nenechali zahanbiť. Žehlili, podávali, niektorí sa dokonca skamarátili s rotačným rezačom a pravítkom, iní zase šili.
Magdalénka s Jánom a chlapcami. Tri deky by mamina ušiť nestihla, tak každý synček dostal svoj vankúšik so spoločnou fotografiou (viď úvodné foto). Ocino drží nástenný quilt, ktorý je spoločný.
Alenka ušila pre oboch chlapcov deky. Každému inú, ale patriace k sebe. Tak, ako bratia 🙂 .
Alenka, Ján a Saška. Deka je výsledkom spoločnej práce všetkých troch.
Anička, Martin a Dianka. Obe deti si odnášali svoju deku, na ktorú si spomienkový materiál vyberali celkom sami.
Diankina „sólovka“ na želanie. Fotografie na látke, ktoré sa nám už nevmestili na deku, našli uplatnenie na vankúšiku. Je ušitý z látok ladiacich k spomienkovej deke.
Pre mňa bol celý pobyt citovo náročný, ale veľmi obohacujúci: Pri orezávaní a triedení fotografií a obrázkov som sa zoznamovala s osudmi detí a ich náhradných rodičov. Každý osud je jedinečný, často veľmi smutný. Rodičom i deťom patrí môj obdiv. Nie všetky ich dni sú také bezstarostné a hladké, ako týchto pár dní.
Zákopčie, fotografia zo zákulisia – príprava budúcich projektov s podporou Nadácie J&T.
Myslím, že všetkým sa víkend páčil, pre mnohých to bolo vybočenie z denného stereotypu. Oddýchli si, naučili sa niečo nové, porozprávali sa o problémoch a boli spolu ako rodina. Ďakujem všetkých, že ma na chvíľu vzali medzi seba a mohla som pomôcť!
Chvíľu som váhala so zaradením tejto minireportáže do mojich kategórii, lebo akcia v Zákopčí nebola čistou charitou, ani čisto mimobratislavským kurzom, ale dotýkala sa oboch – a tak som ju aj napokon do oboch dala, aby sa ste ju mohli lepšie vyhľadať v archíve blogu hobbyart.
Ďalšie akcie súvisiace s charitou nájdete v sekcii Charitatívne projekty.
4 comments
Pingbacks